Slovensko a Brazília, na pohľad úplne odlišné krajiny. Ešte aj diktatúry, ktoré ich celé desaťročia devastovali, boli odlišné, odborník na hispánsky svet BOHDAN ULAŠIN však aj medzi nimi našiel kuriózne prepojenie.
Na jednej strane rozumie tomu, prečo si nás viceprezident Geraldo Alckmin pri návšteve premiéra Fica pomýlil s Juhosláviou, na druhej strane, jeho brazílski priatelia pozorne sledujú, čo sa na Slovensku deje a neujdú im výroky ministra vnútra, akurát nevedia vyhodnotiť, akú váhu im majú prisúdiť.
S Bohdanom Ulašinom sme sa rozprávali pár dní po tom, ako získal brazílsky film Stále som tu cudzojazyčného Oscara. Hovoril o tom, čo sa počas diktatúry dialo odporcom režimu, medzi ktorých patrila aj rodina opozičného politika Rubensa Paivu. Spomenul, aké absurdné a obludné rozmery mal útlak a mučenie v okolitých krajinách a čo z toho, našťastie, nemá tradíciu u nás.
Sú však veci, pred ktorými nikdy nie sme v bezpečí, hovorí. Jednou z nich je aj idealizácia diktatúry. Žiaľ, jej dosah na naše životy nikdy celkom nepochopíme, ak nám to niekto neukáže na silnom a strhujúcom príbehu, ktorý je zhodou okolností práve v našich kinách.
V rozhovore sa dočítate:
- čo brazílski politici sľubovali ľudu pred vojenským pučom a čo nikdy nesplnili
- ako diktatúry v Južnej Amerike spolupracovali a čo znamenala operácia Kondor
- ako sa pri mučení používali futbalové štadióny a aké praktiky sa ponechali z koloniálnych čias
- čo robili počas režimu osobnosti ako Pelé
- prečo diktatúra v Brazílii padla a ako sa štát postavil k svojim zločinom
- aké je spojenie medzi hrdinom oscarového filmu Stále som tu a československou ŠtB
- prečo tento film vyvolal v Brazílii slzy aj odpor
- čo vedia Brazílčania o Slovensku
- ako u nich zarezonoval atentát na premiéra Fica
Poprosila som vás, aby ste si šli do kina pozrieť film Stále som tu. Nehnevali ste sa na mňa, že som vám dala takú úlohu?
Nie. Tak či onak by som na tento film šiel a mal som z neho veľký zážitok. Mal som aj slzy na krajíčku.
Od kamarátov, ktorí boli v Brazílii vtedy, keď mal premiéru, som sa dozvedel, že som nebol výnimkou. Plakali takmer všetci. Každý Brazílčan pozná niekoho, kto mal v rokoch 1964 až 1985 neblahú skúsenosť s vojenskou juntou. V Riu som bol viackrát, poznám pláž, kde hlavní hrdinovia bývali.
V akom rozpoložení ste film pozerali?
Mal som ich viacero. Vo filme je veľa záberov zblízka, chýba akcia, na akú sme dnes v kine zvyknutí. Uvedomil som si, aké je to príjemné, keď dej takto pekne plynie. Knihu, z ktorej režisér vychádzal, napísal Marcelo Paiva (syn uneseného politika Rubensa Paivu), vyšla ešte v roku 2015.
Myslel som na to, že k jej adaptácii došlo v správnom čase, pretože sme sa ocitli v období, ktoré si vyžaduje pestovať historickú pamäť. Je skvelé, že Brazílčania dokázali natočiť taký kvalitný a dojímavý film o svojej nedávnej minulosti.
Čo by sme mali o ich dejinách vedieť, aby sme pochopili, čo sa to počas diktatúry dialo?
O tom by sme sa tu mohli rozprávať veľmi dlho. Podporu vojenskej diktatúry sčasti vysvetľuje to, že svet sa nachádzal v studenej vojne. Spojeným štátom vyhovovalo, že Brazília sa prihlásila k politike zadržiavania komunizmu. Postoj USA do veľkej miery ovplyvnilo to, čo sa predtým stalo na Kube. Keby bol v Brazílii pokus o vojenský prevrat až okolo roku 2010, medzinárodné spoločenstvo by na ňu určite vyvíjalo väčší tlak.
Prorektor UK Jozef Tancer: Veľmi dúfam, že študentov uráža, ako o nich premiér Fico hovorí Čítajte Proti útlaku sa ozývali umelci a intelektuáli, svetoví politici teda nie?
Nie. Také bolo geopolitické rozdelenie sveta. Pred vojenským pučom mala Brazília ľavicového prezidenta. Preto v šesťdesiatych rokoch ani nehlasovala za vylúčenie Kuby z Organizácie amerických štátov a nehlasovala za sankcie proti nej. Lavírovala, svoju zahraničnú politiku viedla tak, ako jej to vyhovovalo. V tom istom čase nadviazala diplomatické vzťahy so Sovietskym zväzom.
Popritom mala ekonomické problémy. Sociálne nožnice boli doširoka otvorené. Chudobní volali po pozemkovej reforme a zvýšení minimálnej mzdy, súčasne rástla inflácia a cena kávy, exportnej suroviny číslo jeden, klesala.
Množili sa štrajky. Pár týždňov pred pučom podpísal prezident Goulart dva dekréty. Jedným z nich vyvlastnil ropné rafinérie, druhým vyvlastnil nedostatočne využívané pozemky pri riekach a cestách a chystal reformu užívania mestských bytov. To všetko vytváralo výbušnú zmes. Goulart sa potom stretol s dôstojníkmi armády a poprosil ich, aby sa za neho postavili a upokojili situáciu. Vysoké šarže si vtedy uvedomili, že majú situáciu v rukách.
Dá sa povedať, že armáda mala voľné ruky?
V Južnej Amerike bola dlhá tradícia vojenských prevratov, ak sa armáde nepozdávali kroky, ktoré vláda robila. Pučov tam bolo neúrekom. V súčasnosti sme u nás zvyknutí, že armáda nevstupuje do politiky, tam to bolo bežné. Kto mal nad ňou moc, často zorganizoval prevrat.
Brazília bola jednou z prvých juhoamerických krajín, kde sa vojenská diktatúra dostala počas studenej vojny k moci. O pár rokov neskôr nasledovalo Čile, keď marxistického prezidenta Allendeho, jediného, ktorého demokraticky schválil parlament, odstavil od moci Pinochet.
No a potom prišla na rad Argentína, Uruguaj či Bolívia. Paraguaj už vtedy diktatúrou bol. Tieto krajiny medzi sebou spolupracovali, išlo o takzvanú operáciu Kondor. Ak ste vtedy boli aktivistkou a išli po vás, nepomohlo ujsť za hranice. Jednotlivé režimy boli navzájom skoordinované a spoločnými silami vás chytili, takže vás nakoniec vrátili tam, odkiaľ ste chceli ujsť.
Kedy vyšlo najavo, k akému mučeniu v Brazílii dochádza?
Vedelo sa to hneď, preto sa aj vyostroval odpor odbojových revolučných skupín.
V roku 1969 uniesli amerického veľvyslanca a potom neskôr aj švajčiarskeho, čo je spomenuté i vo filme. Napokon, Rubensa Paivu režim zlikvidoval preto, že ho mylne identifikovali ako spojku Carlosa Lamarcu, najhľadanejšieho teroristu, v úvodzovkách, ktorý kedy počas vojenskej junty pôsobil a ktorý únos Švajčiara zosnoval.
Rubens Paiva bol síce spojkou tých, čo pracovali v exile, no do násilných akcií sa nezapájal. Napriek tomu vtrhli k nemu domov, uniesli ho a pri výsluchu zomrel.
Koho všetkého chcel režim unášať a zabíjať? Boli to radikáli alebo len normálne ľavicovo orientovaní ľudia?
